Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

Mestské múzeum

Kontakt na mestské múzeum

 

 telefón

 00421 36 7524002

 e-mail

 sturovo.muzeum@gmail.com

 

 e-mail

 muzeum.sturovo@zoznam.sk

                                

Mestské múzeum Štúrovo

Pri colnici 2

943 01 Štúrovo


 

OTVÁRACIA DOBA

Otváracia doba pre Mestské múzeum Štúrovo

Mestské múzeum Štúrovo

Párkányi Városi Múzeum

Pri colnici 2 / Vámház köz 2.

 

OTVÁRACIA DOBA / NYITVA TARTÁS

 

Pondelok/Hétfő                      zatvorené – zárva

Utorok/Kedd                          08.30 – 11.30 / 12.00 – 16.00

Streda/Szerda                        08.30 – 11.30 / 12.00 – 18.00

Štvrtok/Csütörtök                   08.30 – 11.30 / 12.00 – 16.00

Piatok/Péntek                         08.30 – 11.30 / 12.00 – 16.00

Sobota/Szombat                     zatvorené – zárva

Nedeľa/Vasárnap                   14.00 – 18.00

 Vstup zdarma

A belépés díjtalan

tel.: +421 36 752 40 02

e-mail: sturovo.muzeum@gmail.com

web: www.kulturasturovo.sk

-------------------------------------------------------------------------------------------------------

 


 

Pripravujeme

Srdečne Vás očakávame


 

Aktuálna výstava


 

Doterajšie výstavy

Rieka, ktorá živí a spája-Dunaj


 

Armáda kráľa Mateja


 

Joanna Knapek (PL)


 

Németh Péter Mykola-básnik (M)
Baksai József-grafik (M)


 

Pohronské a podunajské obrazy z minulosti

Pohronské a podunajské obrazy z minulosti

 - z fotografií Michala Podlupszkého -

 


 

ORNAMENTY SALKY – zo zbierky Štefana Alberta

     

Štefan Albert maliar a sochár pochádza zo Salky, jeho cieľom bolo a je, oživiť ornamentiku vo svojej dedine.

Čo je ornamentika?

       Ornamentika je súhrn dekoračných prvkov - motívov na vyzdobenie rôznych vecí a aj steny domov.

       Prečo sa maľovalo na steny domov?

       V človeku už od praveku žije pud, na zdobenie, na tvorenie, veď myslime len na maľby a kresby jaskýň. Človek je takto schopný vyjadrovať svoje myšlienky a vedomosti. Počas rokoch cieľom zdobenia bolo najmä spôsobiť radosť a zážitok, a , že už prežité zážitky vedeli zvečniť a potom ešte raz ich prežívať. Napríklad kvety sa objavili ako výšivky na šatoch, namaľovali ich na steny a predmety každodenného života. Takto vytvorili zotrvačnú hodnotu aj pre svojich potomkov. Maľovanie na stenu volali pingálás. Tento pojem sa nedá preložiť.   

       Ale medzi starými remeslami a majstrovstvami darmo by sme hľadali maľovanie na stenu – pingálás, ako remeslo. S maľovaním na stenu sa zaoberali šikovné a nadané ženy, ktoré pekne vedeli vyšívať. Veď na stenu maľovali, to, čo zvykli aj vyšívať. Vnútorné steny domu a dvora vymaľovala každá gazdiná sama, ale vonkajšiu stenu na ulicu maľovali vždy tie najšikovnejšie z dediny.

       Na maľovanie používali  riedko zarobené vápno pomiešané suchou, práškovou farbou, ktoré sa volalo vápnové-mlieko. Aby práca bola čím dokonalejšia, používali takzvanú predkresliacu techniku, čo znamenalo, že na suchú stenu čistou vodou len predkreslili vzor, ktoré aspoň 5-10 minút bolo vidieť. Maliarka za ten čas sa vedela rozhodnúť ako chce v prác pokračovať. Spodok domu vždy maľovali na modro, tým zdobili vonkajší vzhľad domu. Ale praktický dôvod mohol byť, že keď pršalo, kvapky dažďa a prach zašpinili stenu, ale na modrej farbe to nebolo vidieť.

Už v 50-tich rokoch bolo cítiť, že stavanie domov z hliny sa chýli k svojmu  koncu. Začali používať tehlu, ktorá bola pevnejšia, a tým aj steny domov boli pevnejšie. Okolo okna sa už nezdobili rámy, a zmizli aj kvetinové ornamenty z čelnej strany domu nad oknami. Stavbári vo svojich plánoch už nerátali s výzdobou, a zjednodušil sa vzhľad domu. V 60-tich rokoch v stavebníctve sa objavili nové stavebné materiály ako napríklad brizolit. Ručná práca sa vytrácala. Posolstvo minulosti stratilo svoju silu. A tak sa vytratilo aj maľovanie ornamentiky v Salke.

 

       Pán umelec Štefan Albert dnes, pomocou počítačovej techniky vypracováva ornamentiky podľa svojej zbierky, a pripravuje z nich maľovanky tak pre deti ako aj pre dospelých. Touto zaujímavou a hravou formou vie oboznámiť potomkov s ľudovými tradíciami svojich predkov.    


 

Výstava fotografií - Mr. Daniel Deme


 

Výstava ľudovo-umeleckého drevorezbára


 

25 rokov Výtvarného spolku v Štúrove


 

Mandaly


 

Výstava potrvá do 30.08.2015


 

Mosty-Epochy-Budapešť

Výstava Stredoeurópskeho kultúrneho inštitútu a múzea BTM Kiscelli Múzeum

 

Výstavu otvoril: Péter Módos, kurátor Nadácie "Európai Utas"

Výstava potrvá: 28.06.2015


 

Egypt


 

Vyšívané tkaniny starých materí


 

Z Vysokých Tatier do Chamonix


 

Dr. József Kovács ľudovo-umelecký drevorezbár

 

 


 

„Kým opadne lístie zo stromov...”

 


 

Reprezentatívna výstava bábik v poľských krojoch


 

Kým nás smrť nerozdelí...svadobný deň, Ty najkrajší


 

Noc múzeí

 

     


 

Reklamné grafiky starých čias


 

Životoatlas


 

Zdobené vajíčka

 


 

Stredoveké a renesančné kráľovské dvory

Bábky


 

vyvýšeniny

Výstava fotografií maďarského horolezca Zsolta Erőssa počas expedícií


 

parkanská bitka

     Pri príležitosti 330. výročia bitky pri Parkane (dnešné Štúrovo) proti Turkom, bola otvorená výstava „Parkanská bitka a dobytie Ostrihomu“. Veľké víťazstvo spojeneckých vojsk pod velením poľského kráľa Jána Sobieskeho a princa Karola Lotrinského bolo dosiahnuté 9. októbra 1683.

     Výstava potrvá do konca roka 2013.


 

Nautica


N A U T I C A 

história Akadémie uhorského kráľovského námorníctva
 

Dňa 21.06.2013 bola otvorená výstava NAUTICA - história Akadémie uhorského kráľovského námorníctva. Výstava potrvá do 15. septembra 2013.


 

Košický občan Sándor Márai

Košice 2013 - Európske hlavné mesto kultúry

Dňa 09.05.2013 bola otvorená výstava „Sándor Márai, košický mešťan“. Výstavu otvoril prof. Alajos Mészáros, poslanec EP za SMK. Na vernisáži odzneli úryvky z diel Sándora Máraiho v podaní Júliusa Juhásza, účinkovala skupina „kicsi hang“.

 


 

"Život sa zdá byť takým ľahkým..."

Zahovay 100

"Život sa zdá byť takým ľahkým..."

 

Dňa 22.03.2013 bola otvorená pamätná výstava pri príležitosti 100-ho jubilea štúrovského hudobného skladateľa Ernesta Zahovaya. Výstavu otvorili PaedDr. Kornélia Slabáková, zástupca primátora a Juraj Himmler pedagóg. Účinkoval Imre Németh, člen Slovenského filharmónického zboru a Agi Ferienčiková Zahovay. V rámci vernisáže bol premietnutý krátky film Ernesta Vanka o Erci báčim.

 

 


 

Svet našich predkov

Svet našich predkov – v podobe keramiky a kachličiek

 

Začiatkom adventného obdobia, t,j. 30. novembra sa konala posledná tohtoročná výstava mestského múzea. Načasovanie nebolo náhodné, lebo vystavovateľ Varga B. Kálmán, okrem figuriek z ľudových rozprávok a života ľudu sa zaoberá aj sformovaním predmetov sakrálneho charakteru.
Každý umelec sa svojimi umeleckými prostriedkami snaží povedať svetu to, čo považuje za dôležité. Varga B. Kálmán, pohybujúci sa na širokej škále výtvarných žánrov, vyjadruje svoj pohľad na svet svojimi maľovanými soškami a kachličkovými obrazmi. Jeho očarujúce, romantické, humorné a pôvabné figúrky a postavičky nás prenesú do sveta rozprávok a povestí a do toho starého, už neexistujúceho sveta našich predkov. Jeho umelecká tvorba je veľmi rozmanitá. On nie je len keramik, ale aj hrnčiar, maliar, kamenár, sochár, reštaurátor. „Niekto má to šťastie, že už v detstve sa môže venovať tomu, čo má rád, čo ho zaujíma. O pánovi Vargovi sa to ale povedať nedá” – povedala vo svojom otváracom príhovore p. PaedDr. Kornélia Slabáková, zástupca primátora. „Až keď dovŕšil vek štyridsaťsedem rokov, mohol robiť to, čo si vždy želal...začal ako kamenár, ale prepracoval sa na kamenára-sochára. Osem rokov pracoval na renovácii Parlamentu v Budapešti.“ Jeho roztomilé figúry majú ďaleko od dnešného, žiaľ často krutého a nevľúdneho sveta. Podľa jeho vlastných slov, dnešnému človeku už treba vysvetliť význam jednotlivých kompozícií, lebo – hlavne v prípade mladších generácií – sú už zahalené hustou hmlou. Jeho zámerom je povzbudiť záujem ľudí na tie momenty, ktoré pre našich predkov ešte znamenali prirodzené životné prostredie. Tieto očarujúce, strigovské postavy nás na prvý pohľad zarazia, pritom ale vyžarujú pokoj, pôvab a vyrovnanosť.
Okrem toho sa môžeme pokochať aj dielami veľkého českého grafika, ilustrátora a maliara Alfonsa Muchu – v prepise na kachličky. „Táto výstava je taký malý ostrov pokoja, ktorý nám ponúka nielen odpočinok ale aj  zábavu a radosť z umenia„ – vyznáva umelec, ktorého diela sa nachádzajú vo viacerých štátoch sveta. Sakrálne piesne v podaní Borbály Hajtman blahodarne zaplavili prítomných intimitou práve začínajúceho adventu.

 


 

Sochy, mince, plastiky

Výstava sochára Ádáma Győrfiho

V rámci podujatia Regionálneho vlastivedného združenia Limes – Anavum pod názvom „Spomíname“ sa dňa 1. septembra uskutočnilo v Mestskom múzeu otvorenie výstavy maďarského sochára Ádáma Győrfiho z Püspökladányu. Ádám Győrfi sa narodil v Karcagu, v súčasnosti je študentom tretieho ročníka Maďarskej univerzity výtvarného umenia. Jeho učiteľom je Zoltán Karmó. Napriek mladému veku má už v Maďarsku mnoho verejných diel. V Sedmohradsku jeho tvorby uchováva libánska zbierka. Jeho obľúbenými témami sú človek, ľudské telo, príroda a ich spojitosti. Tieto témy sú mocne prítomné aj v štúrovskej výstave. Zvláštnosťou výstavy je na dvore vystavené dielo mohutného rozmeru s názvom „Slnkomesiac”, ktoré aj napriek tomu, že má telo z ťažkého granitu, nás neťahá do hĺbky, ale povznesie do oblakov. Nie je zanedbateľná ani skutočnosť, že mladý umelec, ktorý je iba na začiatku svojej kariéry, je synom toho Lajosa Győrfiho, ktorý bol autorom pamätníka postaveného v Sobieskeho parku na počesť Bitky pri Parkane v roku 1683. Dramatik a spisovateľ G. Nagy Ilián vo svojom úvodnom príhovore spomenul aj túto skutočnosť a zdôraznil, že pre sochára je „svätou povinnosťou odtrhnúť sa od otca“  a vybrať sa vlastnou cestou. Tieto znaky už aj tu môžeme vidieť. Pohnúť sa po takomto základe mu zostáva nemalá zodpovednosť, ako vytváranie a uchovávanie umeleckých hodnôt. Vidiac jeho práce je jednoznačné, že Ádám Győrfi sa už vybral touto cestou.


 

Klenoty Tekovského múzea v Leviciach

Levické múzeum v Štúrove

Dňa 16. júna bola v Mestskom múzeu v Štúrove otvorená výstava s názvom Klenoty Tekovského múzea v Leviciach. Výstava bola zorganizovaná pri príležitosti 85. výročia založenia múzea v Leviciach.
Ako p. PhDr. Ján Dano, riaditeľ Tekovského múzea v Leviciach vo svojom otváracom príhovore povedal, múzeum počas svojej 85-ročnej existencie získalo vyše 110 000 ks predmetov. Mnohí si podľa názvu terajšej výstavy možno myslia, že vystavené sú samé šperky, zlato, perly, diamanty a podobné skvosty. Pre pracovníkov Tekovského múzea sú ale všetky zbierkové predmety klenotom.
Odborní pracovníci múzea pod uvedeným názvom vybrali práve tie najvzácnejšie, najzaujímavejšie a nie tak často vystavované predmety z odborov archeológie, histórie, umenia, numizmatiky a etnografie. K výstave patrí aj vkusne zostavený sprievodca výstavou, ktorý podľa jednotlivých odborov sprevádza návštevníka po vzácnych exponátoch. Z archeológie napr.: bronzová plastika znázorňujúca Osirisa z obdobia panovania egyptských faraónov Novej ríše (1542 – 1069 pr. Kr.), súčasti konského postroja – datované do 8. storočia pr. Kr., z histórie ručne šité hodvábne dámske topánky z konca 18. storočia, z knižného fondu viacjazyčný slovník vydaný v r. 1598, z etnografie plastika Pieta z polovice 18. storočia, hlinený džbán zdobený plastickým dekórom z 19. storočia, ženský a mužský odev, z umenia erb rodiny Kereskényi z r. 1618 a z numizmatiky poklad mincí zo 17 – 18. storočia.
Výstava je ďalším skvelým príkladom spolupráce medzi štúrovským a levickým múzeom, ktorá už niekoľko rokov prináša nevšedné zážitky aj pre návštevníkov nášho múzea. Po otváracom akte výstavy, na ktorom sa aktívne spolu podieľala aj pracovníčka Tekovského múzea Mgr. Margaréta Novák Pölhös, odborne sprevádzala výstavou záujemcov, teda priamych zúčastnených vernisáže. Účinkovali na nej pedagógovia ZUŠ Ferenca Liszta v Štúrove Zuzana Gyarmatiová na klavíry a Jozef Kurina na flaute.

 

 


 

vyrezávané kraslice

Sny vyrezávané do kraslíc

 

Mestské múzeum Štúrovo chcelo pred Veľkou nocou svojich návštevníkov prekvapiť takou výstavou, ktorá síce nesúvisí úzko s veľkonočnými zvykmi, ale jej zameranie, vzhľadom na vystavený materiál, ktorým sú vajíčka, sa organicky začleňuje do tohto systému.
Pretože vajíčko obsahuje zárodok života, bolo v mnohých kultúrach symbolom plodnosti, života a vzkriesenia. V súvislosti s ľudovou tradíciou vznikol zvyk maľovať tieto vajíčka. Poznáme niekoľko spôsobov zdobenia veľkonočných kraslíc. Asi jeden z najstarších spôsobov zdobenia je ich farbenie vo vodnom kúpeli prírodným spôsobom – to sú farbené kraslice. Ďalej sú to kraslice maľované, voskované, zoškrabované, drôtené, háčkované, vyšívané, obtáčané, oblepované a dierkované.
Jednou z novodobých metód opracovania vajíčok je vyrezávanie. Tejto činnosti vyžadujúcej veľkú pozornosť a presnosť venuje značnú časť svojho voľného času Dezider Kremmer z Bíne, ktorý nám priniesol do Štúrova zhruba 200 diel zo svojej tvorby. Vajíčka sú zhotovované ručne, sú jedinečné a neopakovateľné. Kolekcia je poskladaná z kačacích, husacích, pštrosích, prepeličích a emu vajíčok. „Krédo autora je: do formy prenášam vždy svoje predstavy. Sériovo neviem pracovať. Všetky moje práce sú jedinečné.” Pán Kremmer na jedno z vajíčok vyrezal napr. dvojvežový kostol v Bíni, alebo ako kuriozitu vyrezal vajíčko, ktoré vyzdobil  tisíckou kamienkov. Jednou z jeho najnáročnejších prác je kačacie vajíčko darované husľovému virtuózovi Zoltánovi Mágovi, do ktorého vyrezal noty ľudovej piesne, ktoré držia po hromade písmená umelcovho mena.
Pán Kremmer pôvodným povolaním je strojník papierenského stroja. S vyrezávaním kraslíc začal pred štyrmi rokmi po ťažkej chorobe. Vyjadruje sa v tom zmysle, že každé vajíčko znamená preňho novú výzvu. Hneď po uchopení vajíčka sa mu zrodí konkrétna predstava. Pre nás môžu byť všetky vajíčka rovnaké, ale preňho sú všetky ojedinelé. Snáď vás prekvapí, že mu občas poslúži ako inšpirácia aj dobrá hudba. Do diela autor vždy prenáša svoje predstavy. Dva rovnaké motívy nie je schopný vytvoriť. K svojej práci využíva vysokoobrátkový gravírovací prístroj s diamantovými ihlami a prakticky takto vybrusuje produkt. Na farbenie používa čaj a klasické farbivo na vajíčka. Jeho obľúbenou farbou je prirodzená biela. Na držanie vajíčok používa vlastnú ruku. Je takmer nepredstaviteľné, ako môže s tými trasľavými rukami vytvoriť takéto umelecké diela.
Dezider Kremmer takto našiel zmysel svojho života a mi, návštevníci môžeme byť priamymi účastníkmi toho čarovného zážitku, čo nám poskytujú jeho krehké umelecké výtvory.


 

 

 


 

Putovná výstava

Malá sála Mestského kultúrneho strediska v Štúrove

 

Putovná výstava Múzea Trianon (Várpalota, M) bola otvorená dňa 11.04.2012 v malej sále MsKS Štúrovo a trvala do 25.04.2012.

 

 


 

 


 

Na počesť našich otcov

   Otvorenie prvej tohtoročnej výstavy Mestského múzea v Štúrove sprevádzal obrovský záujem. Vernisáž sa konala 20. januára. Výstava zorganizovaná z príležitosti 70. výročia vypravenia vojakov (v prvom rade zo štúrovskej oblasti) 2. maďarskej kráľovskej armády k Donu, nám pripomína obdobie medzi aprílom a júlom 1942. Vtedy boli títo vojaci dopravení na východný front, kde sa zúčastnili vojenských operácií pri Done. Spoluorganizátormi výstavy sú Tekovské múzeum v Leviciach, Vojenské múzeum v Pohronskom Ruskove, Marian Kvitek zberateľ a ďalšie súkromné osoby.
   Vojenskí vodcovia Nemecka koncom roka 1941 dospeli k názoru, že musia vyvinúť omnoho väčšie úsilie  k zabezpečeniu víťazstva na východnom fronte ako pôvodne plánovali.  Z tohto dôvodu od Maďarska žiadali v januári 1942 vyslanie všetkej vojenskej sily, ktorú mal štát k dispozícii. Úspechom maďarskej vojenskej diplomacie bolo, že okrem už vyslaných niekoľkých brigád, ktoré sa nachádzali na frontovom území, vyslali „len“ 2. armádu. Národnostné zloženie príslušníkov zodpovedalo celoštátnemu priemeru a v rovnakej miere zaťažovalo jednotlivé oblasti štátu. Vekový priemer zhruba 200 000 člennej armády sa pohyboval v rozmedzí 35 – 40 rokov. Už pri jarnom príchode došlo k vojenskej konfrontácii s partizánskymi oddielmi. Neskôr sa zúčastnili krutých bojoch o postup k rieke Don.
   Na juh od mesta Voronež v dĺžke zhruba 200 km obsadili pravý breh rieky Don, ale na dvoch miestach medzi ich jednotky boli vklinené jednotky sovietskych síl. Vojaci maďarskej armády trpeli nedostatočným zimným výstrojom a slabou výzbrojou. Dňa 12. januára 1943 pri Uriv-Storoževoj a 14-ho z predmostia Sčučje sa
začala ofenzíva sovietskeho frontu, kde boli pod mnohonásobnou prevahou porazené. Navyše ani nemeckí spojenci sa k nim nesprávali ako spolubojovníci. Počas bojov armáda stratila cca. 48-49 000 vojakov, ku ktorému treba prirátať 50 000 zranených a 26 000 vojakov, ktorí sa dostali do zajatia. Zbytok rozdrvenej armády bol domov dopravený v mesiacoch apríl – máj 1943.
  Významných hostí zúčastnených na vernisáži pozdravila zástupkyňa primátora a spolupredsedníčka Spoločnosti slovensko-maďarského
priateľstva Kornélia Slabáková. Katalin Makray Schmitt, hlavný garant správy vojnových hrobov, v doprovode generálplukovníka László Szegő, oslovila prítomných vrúcnymi slovami. Výstavu otvoril vojenský historik Dr. Sándor Szakály, univerzitný profesor a doktor MAV.
  Po otvorení výstavy bol premietnutý dokumentárny film, a vďaka Oddeleniu správy vojnových hrobov MO MR bola možnosť vyhľadať padlých príbuzných v II. svetovej vojne. Podujatia sa zúčastnilo združenie vojnových tradícií pod velením nadporučíka Balázsa Jásdiho. Účinkovala a podujatie spestrila Gabriela Viziová hrou na trúbke.

 

 


 

Mária 10 Valéria

Dokumentárna výstava
s fotografiami Jáná Valka a maľbami Jána Lábika

 

 

Vážení priatelia, Milí hostia!

     Ako, keby to bolo včera, keď sa pred desiatimi rokmi došlo k znovuzrodeniu mosta Márie Valérie. Na aktuálnej výstave sme si na náš most spomenuli v rámci pravidelne poradných mestských slávností. Ťahákom expozície je v prvom rade zdokumentovanie znovuzrodenie vojnou zničeného mosta Márie Valérie. Okrem toho, by sme radi spestrili našu výstavu aj farbou t. j. obrazmi Jána Lábika a fotodokumentáciou Jána Valka. 
    Valkové fotografie dávajú reálny pohľad na rekonštrukciu jednotlivých častí mosta. Tieho vhodne doplňuje maľba Jána Lábika. Tieto obrazy sú totiž nielen dokumentom, ale spoločne sa snažia zobraziť lásku k vlasti k rodnému mestu t. j. k Štúrovu a Ostrihomu. 
    Po desiatich rokoch môžeme povedať, že pri obnove mosta priniesla mnoho nového medzi našimi mestami. V našom regióne sa značne posilnili ekonomické a kultúrne vzťahy. Mi Štúrovčania sa postupne stávali sme organickým prvkom ostrihomských letných podujatí. máme tu na mysli predovšetkým večerné kultúrne aktivity, ako sú napr. divadelné predstavenia, stretnutie umeleckých a tvorivých skupín.
    Vďaka mostu Márie Valérie sa do určitej miery darí znižovať aj nezamestnanosť na štúrovskej strane Dunaja. Význam pripisujeme v rámci ekonomických vzťahov aj presunu maďarských firiem do nášho regiónu. na dobrej úrovni je aj turistika. Pri posudzovaní o podstatnosti mosta Márie Valérie, nakoniec môžeme povedať, že naše regióny sa stali z obchodného a ekonomického hľadiska, ale aj v kultúre symbolom euroregiónu Ister – Granium.

PhDr. Ákos Gerstner

 


 

Príbeh fajky

 

 Fajkárske čaro

„Fajka je nástroj určený na fajčenie, obyčajne tabaku.“
Hlavným podujatím šiesteho ročníka Noc múzeí bola 18. júna v mestskom múzeu vernisáž pod názvom Príbeh fajky. Okolo 400 návštevníkov mohlo „ovoňať” trocha tajuplný svet fajkárov. Výstava bola zriadená v spolupráci s Tekovským múzeom v Leviciach a Klubom historických fajok v Nitre. V 11 vytrínach je vystavených približne 270 zbierkových predmetov, ktoré sú vlastníctvom fajkárskeho klubu.
O botanický názov tabaku – Nicotina Tabacum – sa zaslúžil francúzsky diplomat Jean Nicot, ktorý poslal z Portugalska tabak, ako okrasnú rastlinu do Paríža. Návštevník výstavy sa môže oboznámiť aj s ďalšími zaujímavosťami z oblasti histórie fajčenia a výroby fajok, s najrôznejšími druhmi fajok ako aj s niektorými druhmi tabaku a fajčiarskych potrieb.
Fajčenie má takmer 3000 ročnú tradíciu. Fajky vynašli indiáni, o čom svedčia aj reliéfy Mayov na prastarých pamiatkach v Strednej Amerike. Tabaku prisudzovali liečivú moc i spojenie s bohmi. Ich slávne kalumety – spolu s ďalšími exkluzívnymi fajkami z Afriky i z Ázie – sú umiestnené v jednej z vitrín. Najstaršie vystavené fajky sú anglicko-holandského typu a pochádzajú zo 17. storočia.
Do Uhorska sa fajky dostali v 16. storočí tureckým sprostredkovaním. V 18. a 19. storočí boli na území dnešného Slovenska najvýznamnejšie dielne na výrobu fajok v Banskej Štiavnici, Zvolene, Leviciach, Modre a Kremnici. Tu si môžeme prehliadnuť certifikát štiavnického továrnika Karola Zachara z roku 1896 ako aj majstrovské diela firmy „Zachar“, ktorá vyrábala až 60 druhov fajok a vyvážala ich do celej Európy, ba aj do USA.
Na vernisáži, ktorá sa konala vo veľmi príjemnej atmosfére s nemenej príjemnou vôňou tabaku, si každý prítomný mohol vypočuť zaujímavé informácie súvisiace s fajkami a fajčením. Zakladajúci členovia Klubu historických fajok v Nitre Maroš Stražanec a Igor Escher, ako aj archeológ-historik Tekovského múzea v Leviciach Margaréta Novák Pölhös, po prednesení odborného a zároveň pútavého výkladu ochotne zodpovedali všetky položené otázky. Ani tunajší zberatelia však nezostali v hanbe. Niektorí si dokonca priniesli aj drahocenné kúsky svojich zbierok, čo sa vystavovateľom veľmi páčilo. Táto výstava je o to cennejšia, že na Slovensku neexistuje múzeum fajok, teda takýto materiál je možno vzhliadnuť iba formou dočasných výstav. Štúrovská výstava prezentovala početné množstvo majstrovských diel – medzi nimi fajky z morskej peny v elegantných pipatóriách.
 

 

 


 

ubi sol ibi vita

Ubi sol ibi vita

 „Ubi sol, ibi vita”
– slnečné hodiny Józsefa Klotza

/spoločná výstava Múzea Bálinta Balassu v Ostrihome a Mestského múzea v Štúrove/

„Zažiar slnko, ligotavé slnko…” – môžeme čítať tento úryvok detskej pesničky na slnečných hodinách jednej ostrihomskej škôlky. Mimoriadne sú aktuálne tieto slová teraz, keď sa blíži deň Svätého Juraja (24. apríl), považovaný za začiatok jari v celej Európe. Ovce sa prvýkrát vyháňali v ten deň na pašu, a týmto sa vlastne začal hospodársky rok. Takéto vyháňanie oviec bol rituál celej obce. Nato nadväzuje aj často používaný nápis slnečných hodín, zároveň motto našej výstavy: Ubi sol, ibi vita (Kde slnko svieti, tam je život).
Výrok filozofa a mystika Svätého Augustína, žijúceho na sklonku praveku, znie: „Čo je teda čas? Ak nikto sa ma nepýta, ja viem, čo to je. Keď sa ma niekto spýta, a chcem mu to vysvetliť, ja už neviem“.
Prirodzená jednotka na meranie času je deň. Preto sa zrodili v 14. storočí novodobé slnečné hodiny, ukazujúce jednotlivé hodiny približne v rovnakej dĺžke. Princíp budovania týchto hodín je, že tienidlová palica (polos) vždy smeruje k Polárke.
Hospodársky rozvoj prináša so sebou aj rozvoj zariadení na meranie času.
Najskorším údajom o slnečných hodinách v regióne Východnej Európy je záznam v účtovnej knihe Bardejova z rokov 1420.
V priebehu 16 – 17. storočia slnečné hodiny mali dôležitú funkciu, ktorú skutočnosť odôvodňujú nasledovné: reforma kalendárov z roku 1582, zavedenie tzv. Gregoriánskeho kalendára, ktorému predchádzala udalosť o nariadení obedňajšieho vyzváňania zvonov. Bola snaha čo najpresnejšie stanoviť čas obedňajšieho vyzváňania zvonov. V tomto a v spresňovaní mechanických hodín dôležitú úlohu zohrávali slnečné hodiny, ktoré čo najpresnejšie určovali miestny čas; vežové hodiny, verejné bicie hodiny, stojaté tzv. konzolné „nožné“ hodiny, bytové hodiny, vreckové hodiny, lodné hodiny, nástenné hodiny a náramkové hodiny (pre zaujímavosť prvýkrát ich používali vojaci v I. svetovej vojne).
Prvé hodinárske cechy sa objavili v Prešporku (Bratislava) v roku 1571 v spojení s cechom puškárov a v meste Moldava v roku 1585.
V roku 1980 vyšla publikácia o slovenských slnečných hodinách. Na podnet Maďarského hvezdárskeho spolku v roku 1998 bol zhotovený katalóg o spevnených slnečných hodinách. Ako člen spolku sa zúčastnil týchto prác aj polyhistor, amatérsky hvezdár z Ostrihomu p. József Klotz, ktorý nám dal k dispozícii aj materiál tejto výstavy. Odborné pozadie podujatia zabezpečilo Múzeum Bálinta Balassu z Ostrihomu, odbornú prezentáciu zabezpečilo Mestské múzeum v Štúrove. Pán József Klotz aj osobne zhotovil početné množstvo slnečných hodín v Ostrihome a v okolí. Jeho slnečné hodiny sa nachádzajú v spomínanom katalógu. Obidve odborné publikácie o slovenských aj maďarských slnečných hodinách môžeme vidieť v jednej vitríne.
Naše slnečné hodiny môžeme zaradiť do troch hlavných typov, ktoré rozlišujeme na základe polohy číselníka: horizontálne, vertikálne a ekvatoriálne. Pri poslednom type rovina číselníka je paralelná s rovníkom zeme a ukazuje na nebeský (svetový) rovník. Slnečné lúče dopadajú na číselník na jar a v lete na hornú časť a na jeseň a v zime na dolnú časť.
Zriedkavo sa objavujú aj kombinované slnečné hodiny, na ktorých sa môžu nachádzať aj všetky tri typy. Také sú aj slnečné hodiny na primášskom ostrove v Ostrihome, ktoré zhotovil tiež p. Klotz, a maketa týchto hodín je súčasťou výstavy.
Škála slnečných hodín do roku 1848 ukazovali len miestny čas, od r. 1848 do 1892 (s rozvojom železničnej siete) ukazovali centrálny (peštiansky) čas, a od r. 1892 zónový čas.
V strede slnečných hodín sa nachádza tienidlo (polos). Tienidlo správne skonštruovaných slnečných hodín je súbežné s osou otáčania zeme a ukazuje smerom na nebeský pól.
Nastavenie číselníka a tienidla vyžaduje základné znalosti z oblasti hvezdárstva.
K slnečným hodinám patria aj ďalšie súčasti: maľba, reliéf, socha, nápis, monogram a rok. Existujú aj pamiatkovo chránené slnečné hodiny. Početné množstvo slnečných hodín sa dostalo do múzeí ale žiaľ aj mnohé boli zničené.
Po absolvovaní prehliadky získame prehľad o konštrukcii slnečných hodín a môžeme vidieť aj niekoľko typov menších slnečných hodín.
Najzaujímavejší detail sú nápisy, ktoré – akože v mene slnečných hodín – sa prihovárajú k divákovi. Tieto nápisy všeobecne obsahujú večne platné poučenia v spojení s časom. Svoju večnosť vyjadrujú aj tým, že sú písané v klasickom latinskom jazyku.

Ku príkladu:

Tempus fugit – čas ubehne.
Falsa tempore ac spatio vanescunt (Tacitus) – Klamstvá časom pominú.

 

 

 


 

História 90 ročného organizovaného športu v Štúrove

Štúrovo do toho!

Keď si nalistujeme almanach štúrovského športu, vrátime sa časom skoro jedno storočie. Prvé zmienky označujú rok 1917, keď už existovali dve mládežnícke organizácie v oblasti športu. Bol to Parkanský mládežnícky spolok (Párkányi Ifjúsági Egyesület) a Porozumenie (Egyetértés). V športovom živote mesta sa považuje rok 1920 za mimoriadne dôležitý, lebo vtedy sa spojili dve organizácie a vytvorili – vďaka agilnému Ondrejovi Goldmanovi – Parkanský telocvičný spolok (Párkányi Torna Egylet). V tých časoch jednoznačne dominoval futbal, ale postupne sa vytvorili aj ostatné oddiely.
Početní návštevníci, ktorí sa zúčastnili na prvom tohtoročnom otvorení výstavy mestského múzea, dostali prierez o týchto významných udalostiach, ktoré sa odohrali počas 90 ročného organizovaného športu v Štúrove. Jozef Kužel, predseda TJ Dunaj vo svojom slávnostnom príhovore spomenul významné udalosti uplynulých deväť desaťročí, slávne a menej slávne éry, ale nezabudol ani na večné zásluhy niekdajších športových funkcionárov. Ing. Štefan Járek, predseda Mestskej športovej organizácie zdôraznil uznanie terajšieho vedenia voči niekdajším, a prisľúbil v týchto ušľachtilých tradíciách pokračovať. Výstavu pozdravil aj primátor mesta Mgr. Ján Oravec, ktorý aj sám bol aktívnym účastníkom štúrovského športu v minulosti.
Výstava ponúka ucelený obraz o uplynulom období pomocou originálnych dokumentov, fotografií, medailí, pohárov, dresov, tabiel a iných vzácnych exponátov.
 

 

  


 

Tisícročia Višehradu

 Tisícročia Vyšehradu

Táto výstava bola pôvodne zostavená z príležitosti vyhlásenia renesančného roka na počesť 550. výročia korunovácie kráľa Mateja. Výstava pochádza zo zbierky Múzea kráľa Mateja vo Vyšehrade (MR) a prezentuje históriu Vyšehradu a kráľovského paláca. Návštevníci okrem artefaktov znázorňujúcich každodenný život mesta a kráľovského dvora si môžu prezrieť aj kachle a erby kachlí v paláci Mateja Korvína, gotickú krížovú chodbu a prekrásne fontány rajského dvora ako aj verné napodobeniny niektorých sôch kráľovského paláca, ktoré boli objavené pri archeologických vykopávkach posledných desaťročí. 

 

 

 

 

          

 

 

 

 

 

 

 

 


 

Symboly poriadkových síl vo svete

        

 

 

 

 

 

 

       Človek môže mať rôzne koníčky. Niekto zbiera známky, škatuľky od cigariet, servítky alebo rôzne staré predmety. Ale sú aj takí, ktorí krúžkujú holuby, zaoberajú sa akvaristikou, nebodaj zo špajdlí stavajú rôzne miniatúry, napr Eiffelovu vežu. László Szilas z Ostrihomu sa však venuje celkom mimoriadnej zberateľskej vášni. Už 15 rokov zbiera tie najrôznejšie uniformy a k nim patriace symboly poriadkových síl. Vo svojej kolekcii má vyše 1200 označení z rukávov policajných rovnošiat, 200 odznakov, 70 dôstojníckych čiapok, 30 rovnošiat, nespočetné množstvo domácich i zahraničných uznaní a vyznamenaní zo 125 štátov sveta a jednotlivých štátov USA. Okrem toho vlastní policajné odznaky a ročenky z Hongkongu, Makaa, Šalamúnskych ostrovov, Tuvalu, Karibiti, Severnej Mariány, Severocyperskej tureckej republiky, Andorrského kniežatstva, pápežskej vatikánskej gardy, Nepálu, Myanmaru, Kambodžy, Aruby, či Hollandských Antil. Preto nie je prekvapujúce, že László Szilas s touto nesmierne bohatou zbierkou sa dostal do Guinnessovej Encyklopedie maďarského vydania.
Na listoch, ktoré oceňujú jeho zberateľskú činnosť, sú podpísaní aj Bill Clinton, George W. Bush, Helmuth Kohl, Francois Mitterand, Václav Havel, Ferenc Mádl, Viktor Orbán, János Martonyi alebo kráľovná Noor z Jordánska. Guvernér amerického štátu Alabama mu udelil titul čestného policajta. Je čestným šerifom štátu Kansas, ale aj čestným policajtom Šiah, Komárna a Štúrova.
Úmyslom pána Szilasa bolo a aj je, navrátiť úctu ľuďom, ktorí zasvätili svoj život neľahkej práci v policajných zboroch. Od svojho narodenia odsudzuje hriech a násilie. Nikdy sa nestotožnil s ľuďmi, ktorí svoju mužskú silu využívali na ničenie telefónnych búdok, strašenie starých ľudí a tehotných žien petardami, alebo znásilneniami žien – vyznáva o sebe. László je momentálne poslucháčom doktorandského štúdia Fakulty stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantina filozofa v Nitre.
Jeho nesmierne atraktívnu a pútavú zbierku mohli obdivovať nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí, všade zožala veľký úspech.


 

Čaj - nápoj náš každodenný

Po Nových Zámkoch a Leviciach putuje výstava s názvom Čaj - nápoj náš každodenný už na tretie miesto svojho pôsobenia. Do konca mája 2010 ju budete môcť navštíviť v Mestskom múzeu v Štúrove. Výstava, ktorá bude otvorená od začiatku apríla, sa zaoberá (kultúrnymi) dejinami, okolnosťami a možnosťami konzumácie čaju v európskych súvislostiach, vystavené predmety odzrkadľujú skôr domáce vzťahy. Výstava organizovaná Múzeom Jána Thaina v Nových Zámkoch oboznámi návštevníkov so zbierkovými predmetmi piatich slovenských múzeí a tým je umožnené vnímať si svet čaju v mnohých súvislostiach. Vďaka spolupráci spoločností, ktoré čaj balia a predávajú, návštevníkom je priblížená nielen minulosť, ale aj súčasnosť čajovej kultúry u nás.
Čaj je jedným z vecí, ktoré považujeme za prirodzenú súčasť nášho života. Je to však oveľa viac ako obyčajný nápoj. Je to liečivý zázrak prírody, práca ľudí na plantážach, päťtisícročná kultúra Východu. Každopádne sa s čajom spájajú chvíle oddychu a pohody, či už v pohodlí našich domovov alebo v čarovnej atmosfére čajovní, do ktorých na rozdiel od minulosti má prístup každý.
Stalo sa to presne pred 400 rokmi, keď sa roku 1610 čaj dostal do Európy prostredníctvom lodí holandskej Východoindickej spoločnosti. Vtedy bol ešte veľmi vzácnym tovarom určeným výlučne pre panovnícke dvory. V roku 1635 sa s čajom oboznámil Paríž, v roku 1650 sa čaj dostal do Londýna a väčších nemeckých miest. Ku koncu 18. storočia sa čaj stal najobľúbenejším anglickým nápojom. Jeho cena sa znížila a stal sa tak nápojom prístupným pre každého.
Prvá zmienka o pití čaju u nás je písomne doložená v bratislavských záznamoch z roku 1745, avšak jeho konzumácia sa rozšíria až o 80 – 90 rokov neskôr, keď sa čaj začal variť v kaviarniach, a neskôr sa dostal aj do cukrární. Ich atmosféru prináša bohatá škála čajovarov, samovarov, medených čajových kanvíc a čajových sitkov z 19- 20. storočia, ako aj plechovky s čínskym motívom na uskladnenie čaju, ktoré kedysi stáli na policiach obchodov. Farebný sortiment dobových plagátov, kartónových reklám a oznamov lahodí oku, rovnako aj čaj v rôznych formách a baleniach. Môžeme tu vidieť čaj sypaný, viazaný, lisovaný, aj porciovaný do filtrov a pyramidálnych vrecúšok.
Čajové šálky, čajníky, nádoby a servírovacie súpravy z porcelánu a kameniny , slúžiace na servírovanie a konzumáciu čaju tvoria takisto zaujímavú časť výstavy, na prehliadku ktorej Vás aj touto cestou srdečne pozývame.


Mgr. Zuzana Császárová

 

 


 

PHELWIDEK PHOTO 2.0

Phelwidek photo

 Výstavu zostavenú z dvadsiatich siedmich fotografií osemnástich mladých fotografov, charakterizuje rôznofarebnosť fotografických žánrov a techník. Pekne vypracované, veľkorozmerné snímky poskytujú pre návštevníkov okrem umeleckého aj značný estetický zážitok. Výstava je otváracím podujatím Forma Fest-u 2010, konaného 5. júna v MsKS Štúrovo. Ambíciou projektu Festivalu Forma je utužovanie cezhraničnej kooperácie v oblasti kultúry krajín V4, v prvom rade medzi Slovenskom a Maďarskom. Organizátori festivalu očakávajú tých záujemcov, ktorí by chceli vystavené fotografie vidieť spoločne na jednom mieste, ba čo viac, užiť si aj hudobných lahôdok patriacich k festivalu. Z tejto ponuky sme si mohli teraz vypočuť malú ukážku v podaní Pavla Trencsíka (husle) a Tomáša Tungliho (percussion). Počas otvorenia výstavy návštevníci mali možnosť vďaka organizátorom spoznať projekt Festival Forma pomocou projektorovej prezentácie. Organizátori za Forma Festival Pavol Trencsík zo Štúrova a za Piknik Festival v Ostrihome Bence Bakai, predostreli prítomným hlavnú myšlienku a ciele podujatia. Podľa ich slov, tieto dva festivaly si budú tento rok navzájom pomáhať. Vo svojom otváracom príhovore profesor Juraj Himmler špecifikoval doterajšie úsilie tohto zoskupenia a zhodnotil ich tvorivú, umelecko-kultúrnu činnosť. Nemalým prínosom festivalu je poskytnutie vhodného priestoru pre prezentáciu aktivít mladých umelcov a vytvorenie prostredia pre ich ďalšiu tvorivú prácu.

 

 

 

 

 


 

MPHP POESIA EXCENTRICA

mphp poesia excentrica

Inštalácia strážcov mosta Kanako Tsuruta (Japonsko), Rey Alfonso Jimenez (Kuba/Nemecko) a syn Haru Ea.

Výstava bola pre verejnosť sprístupnená od 13.02.2010 - 28.02.2010.

 

 

 

 


 

125. výročie založenia Dobrovoľného hasičského zboru v Štúrove

  

 „Bohu na slávu, blížnemu na pomoc

 

Pri príležitosti 125. výročia založenia Dobrovoľného hasičského zboru v Štúrove bola 4. novembra v mestskom múzeu zahájená výstava, ktorú sprevádzali sirény slávnostne zoradených hasičských aut. Medzi autami používanými v súčasnosti sa hrdo zaradilo aj vozidlo Dobrovoľného hasičského zboru v Novej Vieske typu Mercedes, ktoré slúži požiarnikom takmer 40 rokov. Výstavu zorganizovali okrem Mestského múzea v Štúrove aj Hasičská stanica Štúrovo a Okresné riaditeľstvo Dobrovoľnej požiarnej ochrany v Nových Zámkoch. Pplk. František Jankovský, riaditeľ OR HaZZ v Nových Zámkoch a Tivadar Bréda, veliteľ Hasičskej stanice Štúrovo vo svojich otváracích prejavoch zdôraznili, že história požiarnej ochrany je rovnako stará ako história ľudstva. Naši králi v súvislosti s požiarnou ochranou síce vydávali nariadenia už v stredoveku, uhorská vláda sa začala dôkladnejšie zaoberať touto otázkou až začiatkom 18. storočia. Štúrovo v minulosti spopolnilo päť obrovských požiarov, až kým v roku 1884 bol založený dobrovoľný hasičský zbor. Túto zodpovednú prácu dnes už vykonávajú profesionálni hasiči a o časoch minulých nám rozprávajú už len tablá, fotografie a relikvie. Jedným z „pokladov“ tejto výstavy, ktorú obohacujú aj dobové odevy, je vyšívaná vlajka štúrovského zboru z roku 1934, doplnená ďalšími štyrmi historickými vlajkami z okolia. K vzácnym exponátom patrí ručná štvorkolesová striekačka viedenskej firmy WM Knaust z roku 1871, ako aj štvorkolesová striekačka na ručný pohon maďarskej výroby firmy Sternberg a Kalman. Na vernisáž zavítal osobne JUDr. Jozef Minárik, prezident Dobrovoľnej PO SR, ktorý odovzdal ďakovné listy osobám a inštitúciám pri príležitosti organizovania výstavy. Úroveň vernisáže pozdvihlo vystúpenie veliteľov, resp. vedúcich slovenských a maďarských hasičov v slávnostných uniformách, ako aj účinkovanie pedagógov ZUŠ Ferenca Liszta v Štúrove Rolandy Hanza a Gabriely Viziovej na fanfárach. Záujemcov o túto výstavu organizátori čakajú do 29. januára 2010.
 

 

 


 

Karel Wágner - Digitálne obrazy

Digitálne obrazy Karla Wágnera

Od 26. 8. 2009 bola v réžii mestského múzea sprístupnená výstava v dočasne zriadenej výstavnej sieni nachádzajúcej sa na pešej zóne.
Pražský výtvarník Karel Wágner sa nechá vo svojej tvorbe inšpirovať počítačovou grafikou a maľbami starých majstrov. Z kompozícii týchto dvoch, časovo veľmi vzdialených línií sa zrodili umelecké diela charakteristické pre jeho tvorbu. Historik umenia PhDr. Lubomír Piperek píše: „Wágnerova tvorba nie je žiadna vylepšená digitálna fotografia, ale ide o skutočné obrazy, tvorené farebnými líniami alebo mystickým pohľadom na prírodu, ako aj geometrizáciou tvarov.“ Korene tohto progresívneho smeru výtvarného umenia nachádzame v kinetickom umení vsetínskeho rodáka Franka Malinu v 60-ich rokoch minulého storočia v USA. PaeDr. Ernest Kocsis vo svojom otváracom príhovore takto sumarizoval tvorbu Karla Wágnera: „Konečný výsledok – teda umelecké dielo je rovnocenné s hociktorým umeleckým dielom vytvoreným klasickou umeleckou technikou. Obrazy sú tlačené na plátno a sú svojou kvalitou prirovnateľné k hociktorej umeleckej technike.“ Čulý záujem o výstavu tieto slová plne potvrdzuje.
 

 


 

Čaro z kukuričného šúpolia

Pod týmto názvom bola dňa 3. júna 2009 v mestskom múzeu otvorená výstava z prác Marty Helmrich z maďarskej dedinky Gúttamási župy Fejér. Z historického hľadiska je kukuričné šúpolie najmladším pletiarskym materiálom u nás. Výroba rôznych predmetov zo šúpolia má svoje začiatky v druhej polovici 19. storočia. Jej intenzívny rozvoj nastal po prvej svetovej vojne. Najväčšími strediskami výroby zo šúpolia boli obce práve v okresoch Nové Zámky a Komárno. Vyrábali sa rohože, podložky, košíky, kazety, tašky, klobúky, sandále a opletali sa fľaše. Výrobky z prírodných pletív podliehajú najmä funkčným požiadavkám, ale ich výroba podlieha aj estetickým kritériám ako zo strany samotného výrobcu tak aj zo strany spotrebiteľa. Medzi týmito kritériami figurujú okrem tvaru výrobku, ktorý je úzko spätý s funkciou, aj rytmus štruktúry výpletu, zmeny spôsobu výpletu, hrúbka pletiva a jej zámerné striedanie. Výrobky zo šúpolia sú obľúbeným sortimentom ľudovej umeleckej výroby. Zo stáčaných listov šúpolia sa pletú pomocou foriem rôzne tvary. Pri pletení sa používajú zaujímavé väzby založené na princípe tkania. Túto pôvodnú techniku, dnes označovanú aj ako tenkostáčané šúpolie, nájdeme jednak na taškách – cégroch, ktoré sú obľúbené už niekoľko desaťročí, jednak na tvarovo moderných košíkoch, dózach, stolovacích súpravách. Príkladom invenčného prístupu výtvarníka k tradičnej techniky je tzv. hrubostáčané šúpolie. Koncom 80. rokov vzniká kolekcia výrobkov zo šúpolia, ktoré svojím netradičným spracovaním sú veľmi pôsobivé. Koncom 60. rokov sa začína v ľudovej umeleckej výrobe uplatňovať kukuričné šúpolie v úplne novom použití. Zo šúpolia vzoruje prvé figúrky, dnes známe ako šúpoľové bábiky. Možno povedať, že šúpoľové bábiky sú akýmsi synonymom súčasnej ľudovej umeleckej výroby. Sympatické figúrky znázorňujúce rôzne výjavy z dedinského života – v rodine, pri práci, pri zábave, ako aj biblické motívy, sú veľmi populárne, obľúbené. Patria k najvyhľadávanejším darčekovým a suvenírovým predmetom ľudovej umeleckej výroby. Také sú aj umelecké výrobky vystavovateľky Marty Helmrich. Jej figúrky sú často maľované, vyžaruje z nich životná skúsenosť a skvelá zručnosť autorky. Brilantne formované bábiky, ktoré nesú v sebe pohyb a gesto z každodenného života človeka, sa nám predvádzajú ako rodina, Betlehem, drevorubači, krčma, klebetnícka ľavica, rôzne figúrky z rozprávok či ženy pracujúce na rôznych náradiach. Nemôžeme sa diviť, že všetky príslušenstvá, ako aj keramické predmety sa zrodili z dielne pani Marty, veď pred niekoľkými rokmi absolvovala kurz hrnčiarstva, aby sa zdokonaľovala aj v tomto obore remeselníctva.

 

 


 

Päť rokov Mestského múzea v Štúrove

27. máj 2004. Slnečný májový deň plný očakávania, sviatočne oblečená stará budova školy, slávnostné príhovory a pestrý kultúrny program. To je charakteristika dňa spred piatich rokov, keď sa pred nami otvorili brány nového múzea v Štúrove. Ďaleko siaha história, ktorá predchádzala otvoreniu múzea. Myšlienka založenia sa zrodila ešte v päťdesiatich rokoch minulého storočia, ale vtedajšia moc neumožnila túto myšlienku uskutočniť. Zmenu so sebou prinieslo až nové tisícročie. Mestské zastupiteľstvo na základe uznesenia z decembra 2001 schválilo štatút národopisného múzea pri MsKS. Začala sa rekonštrukcia budovy a zhromažďovanie výstavného materiálu. Práce boli ukončené koncom apríla 2004 a nič nebránilo čo najskoršiemu otvoreniu múzea. Národopisný materiál pochádza hlavne zo zbierok úzkeho okruhu dobrovoľníkov, múzejných nadšencov a priateľov múzea. Dokumentačný materiál pochádza z ostrihomských archívov, najmä zo župného a primaciálneho archívu. Archeologický materiál dočasne zapožičal súkromný zberateľ, až kým nevznikla dohoda s Archeologickým ústavom SAV Nitra o zapožičaní archeologického materiálu z vykopávok štúrovského regiónu. Návštevníci majú možnosť vidieť úžitkové predmety a keramiku používanú niekdajšími obyvateľmi nášho regiónu spätne až po dobu kamennú. Múzeum sa snaží návštevníkom okrem regionálnej a národopisnej expozície ponúknuť niečo nové, niečo zaujímavé. Za uplynulých päť rokov sme uskutočnili popri 32 dočasných výstavách muzeologický seminár, prednášku s historickou tematikou, premietanie filmu, prezentáciu kultúrneho časopisu a pre študentov živú hodinu národopisu. Toho roku sa po štvrtý krát zapájame do veľkolepého medzinárodného podujatia pod názvom Noc múzeí. Zaujímavé podujatie, ktoré každoročne priláka veľké množstvo návštevníkov rôznymi kultúrnymi a hudobnými podujatiami s otváracou dobou až do polnoci. Po potrebných posúdeniach bolo naše múzeum MK SR v roku 2005 úradne zaregistrované. Mestské múzeum Štúrovo počas päťročnej činnosti potvrdilo dôležitú úlohu pri zachovaní a ochrane kultúrneho dedičstva našich predkov. Materiál našich expozícií sa neustále rozrastá, dočasné výstavy ponúkajú pestrú paletu zaujímavých zbierok pre návštevníkov. Za týchto päť rokov do múzea zavítali návštevníci z celej Európy, ba čo viac z celého sveta, aby sa zoznámili s históriou nášho mesta a regiónu. Dokumentačná zbierka ponúka návštevníkom prierez dobrodružnou a ťažko skúšanou históriou nášho mesta 950 rokov dozadu. V budove múzea na ul. Pri colnici č. 2 bola otvorená dňa 13. mája 2009 dokumentárna výstava z materiálu vystavovaného za uplynulých päť rokov. Mgr. Tibor Halasi, riaditeľ MsKS v slávnostnom príhovore hodnotil uplynulé obdobie a vyzdvihol niektoré významnejšie výstavy. Poprial veľa úspechov do budúcich rokov so želaním, aby múzeum bezo zvyšku napĺňalo svoje poslanie. Zabezpečilo zachovanie predmetov múzejnej hodnoty ako súčastí kultúrneho dedičstva, utváranie podmienok na ich ochranu, využívanie a sprístupňovanie tak, aby prispievali k šíreniu poznatkov a poskytli nahliadnutie do hmlistej a tajomnej minulosti.

 

 


 

Medaily Štefana Alberta a jeho virtuálny svet

Z medailí Štefana Alberta, rodáka zo Salky bola 6. mája otvorená výstava v novo vytvorenej výstavnej sieni na Hlavnej ulici č. 6. Miestnosť aktuálnej výstavy (v réžii mestského múzea) bude obohacovať ďalšie možnosti kultúrneho života nášho mesta až do jesene tohto roka. Albert sa zaoberá v prvom rade maľbou, okrem toho je autorom množstva sôch, medailí a kresieb, na ktorých sa v jeho osobitej interpretácii objavuje portrét, nevšedný dej, krajina a motívy inšpirované prírodou. Od pomerne čitateľných záznamov prírodnej skutočnosti, časom dospel až k jej radikálnemu zjednodušeniu na výtvarný znak, ktorý je pretavený do nového zmyslu, symbolu a posolstva. Medaile prezentované na tejto výstave, vytvorené z tradičného materiálu sa málokedy dostávajú do výstavných siení. Keď sa rozhliadneme po miestnosti, uvidíme veci, ktorých názvy by sme márne hľadali v slovníkoch či v lexikónoch. Sú to jeho „svetelné medaile”. Sledovaním tvorby Štefana Alberta sa dostávame do viac oblastí výtvarného umenia. Vedľa svetelných medailí vznikla skoro ako dvojica, nová cesta, ktorú pomenoval ako „počítačový land-artizmus”. Pomocou toho dokázal vytvoriť obdivuhodný, doteraz neznámy virtuálny svet. Štefan Albert znovu dal hold, poctu tej krajine, v ktorej sa narodil, ktorú má najradšej. Dal prednosť svojmu sochárskemu zraku, vytvoril nám zbierku „sochárskej symfónie” podľa toho, ako on cíti a tvorí. Tým pádom si vytvoril nový priestor, v ktorom zaznie dialóg medzi krajinou a objektom, ktorý on ponúka. Pomocou premietaných obrázkov nám otvára oči svojou schopnosťou, spojiť krásu krajiny s jeho zarážajúcimi „svetelnými sochami” v priestore, čím poskytuje ešte väčšie zážitky divákom.

 

 


 

Viera a láska

Zoltán Vida sa narodil v roku 1926 v Bratislave. Maturitné skúšky zložil v roku 1944 na tamojšom maďarskom gymnáziu. Po II. svetovej vojne ho na základe Benešových dekrétov vysťahovali. Po II. svetovej vojne ho na základe Benešových dekrétov vysťahovali z vlasti, preto bol nútený pokračovať v štúdiu v Maďarsku. Na jeseň 1945 sa prihlásil na Vysokú školu výtvarných umení. Po vzhliadnutí jeho malieb majstrom Istvánom Szőnyim ho okamžite prijali do II. ročníka. Nakoľko sa Vida zaujímal aj o sochárstvo, po dvoch rokoch štúdia prestúpil na odbor sochárstva a stal sa chovancom Zsigmonda Stróbl Kisfaludyho. V roku 1949 úspešne zložil skúšky. Potom, čo moc prevzali komunisti, pre svoj klerikálny pohľad na svet mu odmietli vydať diplom a bol nútený dlhých 27 rokov opravovať a reštaurovať rôzne pamiatky. Poverili ho rezbou ornamentiky a figurálnych ozdôb – najčastejšie pracoval na budove maďarského parlamentu, ale aj na Budínskom hrade a v Matiašovom chráme v Budapešti.
V roku 1960 sa presťahoval do Budaligetu, kde si postavil menší dom a dodnes tam žije. Okrem každodennej práce sa snaží venovať aj umeleckej tvorivosti, maliarstvu a sochárstvu. Jeho diela nájdeme vo viacerých kostoloch Maďarska, hlavne na vidieku. Medzi najznámejšie patria – 13 sôch a 14 zastávok krížovej cesty v kostole Szentlélek v II. obvode Budapešti.
Za svoj vzor pokladá veľkých klasických majstrov. Je presvedčený, že umenie musí odzrkadľovať absolútnu krásu, ktorá sa prejavuje tak v kráse stvoreného sveta ako aj v kráse stvoreného človeka na obraz Pána. Takéto transcendentné smerovanie je meradlom hodnôt všetkých ozajstných diel.
 

 


 


English version
Magyar verzió
Úvodná stránka